Wilfried Steiner vytvoril knihou Baconova temnota portrét muža, kultivujúceho svoju bolesť.Arthur Valentin, majiteľ antikvariátu špecializovaného na knihy o výtvarnom umení, je zrazu vytrhnutý zo svojho stereotypu. Potom, čo ho neočakávane opustila manželka s odôvodnením, že očakáva od života viac vzrušenia, je doslova paralyzovaný. Utápa sa v spomienkach, všetko mu pripomína Isabelu. Jediným spoločníkom mu je Francis Bacon a jeho diela. Po mesiacoch apatie predsa len opustí byt a vydá sa do sveta, aby sa v rôznych galériách tvárou v tvár stretol s Baconovými obrazmi. V nich vidí paralelu ku svojmu životu, k svojej bolesti, premýšľa - odborne podkutý z kníh, ktorými sa pracovne zaoberá - o Baconovych pohnútkach a dôvodoch vzniku týchto malieb. Naďalej sa utápa v sebaľútosti, až do okamihu, keď náhodou v jednej galérii stretne bývalú manželku s iným mužom a vypočuje si útržky ich rozhovoru. Z nich si hnaný svojou žiarlivosťou vyskladá teóriu o plánovanej krádeži Baconovho obrazu. Snaha odhaliť túto záhadu ho postupne prebúdza k životu.
Valentin ako rozprávač, je veľmi príjemný spoločník, jeho úvahy sú nadmieru triezve a sebazničujúce zároveň. Zoznámi čitateľa nielen s Francisom Baconom, ale aj s jeho priateľom Lucianom Freudom a ich charakterovými črtami, ponúka pohľady do ich súkromia a objasňuje okolnosti vzniku ich malieb.
Kniha sa nedá čítať jedným dychom, vyžaduje krátke pozastavenia a zamyslenia. Hoci dej bol len pozaďový, mne sa kniha veľmi páčila a odporúčam ju každému, kto má chuť prečítať si "trochu iný" román. Pre mňa bola podnetom vygoogliť si Baconov Triptych i jeho Isabel. 5*****
Pár úryvkov:
1. Rozlúčka. Kapitola 1.
" Všetko je pre mňa tesné, malomeštiacke, ritualizované, predvídateľné, rozumieš ? Stále to isté! Nič vzrušujúce, žiadne prekvapenia."
Čašník sa potešil, že som objednal ešte jednu karafu. Dovliekol niečo z kôlne do taverny. Bol to gramofón. Začal naň klásť platne. Prvá piešeň bola Owner of a Lonely Heart. Prisahám. Isabel je mojím svedkom. Ten čašník mal ozaj dídžejovský talent. Mal to v rukách.
" Pekné", povedal som, vzal som si jednu z cigariet z Isabelinej škatuľky a zapálil si ju. "Hrajú našu pieseň."
Isabel sa na mňa neveriacky pozrela. Nebolo mi celkom jasné, či to bolo kvôli tomu, čo som povedal, alebo preto, že som sa práve chystal vyfajčiť moju prvú cigaretu po desiatich rokoch. "To nebolo moc múdre", povedala Isabel a ja som si stále nebol istý, čo tým myslela. Prvé ťahy sa mi zaryli horúcimi dýkami do pľúc, zakašľal som, ale tá bolesť bola dobrá, tak utešujúco konkrétna. Zrozumiteľná, pochopiteľná, zodpovedajúca princípu príčina-dôsledok, et cetera.
2. Dve stretnutia. Kapitola 3.
Nasledujúci deň ma to zase ťahalo do múzea. Dozvedel som sa, že je to posledný deň výstavy. Chcel som ísť zase ku May-June 1973, ale cestou tam som uvidel niečo, čo ma nepustilo ďalej. Tri tváre, zase triptych, jednotlivé obrazy však neboli dva metre vysoké, ale len 35 centimetrov. Tri portréty jednej ženy, polovične zo strany, zpredu, z profilu. Volala sa Isabel.
Čo sa tu vlastne dialo? Poslal mi mŕtvy britský maliar opovržlivé správy z oného sveta? Sedel vo svojom pekelnom močiari, pred sebou malý monitor, na ktorom mohol sledovať každý môj krok? A šiel sa urehotať k smrti?Vďaka Bohu, že nemám nábeh k paranoji.
Tri Štúdie Hlavy Isabely Rawsthorne. Namaľované 1965, osem rokov pred umierajúcim mužom. Tiež na čiernom podklade - ale inak bolo všetko odlišné. Naprostá chuť po živote prýštila tejto žene zo všetkých záhybov a vrások jej tváre. Lesknúca biela, tlačiaca jej lebku von cez kožu. Na čele, na všetkých troch čelách. Nosová kosť vľavo, lícna kosť vpravo. Vpravo biely zyklón, v centre ľavé oko. Vlasy rozstrapatené vetrom, prichádzajúcim na každom obraze z iného smeru. Nikdy som nevidel krajšiu červenú. Predstavil som si Isabelu, tú inú Isabelu, ako sedela modelom, pila šampanské, mrvila sa na svojom sedadle, počul som jej netrpezlivé, inteligentné vtipy. Bacon pobehoval po ateliéri, štetec v jednej ruke, ventilátor v druhej. Ventilátor vyzeral ako v Casablanca, Bacon zase ako Bogart. Všetko bola horúčava, Maroko, elektrizujúce telá, mihotajúci sa vzduch, smiech, rozlúčka a komáre.
....
Neskôr som sa dozvedel, že Isabela nikdy nesedela modelom. Bacon pracoval výlučne s fotografiami. "Ruší ma, keď predomnou sedia", povedal. "Keď ich mám rád, nechcem pred ich očami konať akt ublíženia, ktoré im spôsobujem svojou prácou."
3. Prenasledovanie. Kapitola 22.
...Leonhard bol presvedčený, že Freudove obrazy boli neprávom považované za naturalistické. Čo môže byť viac surrealistické ako nos medzi dvoma očami?"
"Pekná myšlienka", povedal som. "Od Vášho manžela?"
"Od Freuda", povedala Lady Catherine.
Potiahla zo svojho Zigarillo, a ja som pozoroval jej ruky. Spoza priesvitnej kože svietili fialové žilky. Odkedy som videl obrazy Freuda, nedokázal som vnímať telo tak ako predtým.Akoby ma svojim pohľadom nakazil ako vírusom. Kde bola predtým nepriehľadná koža dlane, bola teraz priesvitná štruktúra, niečo ako tenký hodváb alebo film z tečúcej vody. Tekutý papier. Rozpor, ktorý spočíval len v reči, nie v obraze. A za ním divoký život v krehkých nádobách, oddaných okamihu a odsúdených ku zániku. Baconove mäso pod Freudovou kožou: Tak som medzičasom vnímal ľudí. Tu sme, existing for a moment, kým nenarazíme na stenu, ako muchy.
4. Začiatok. Kapitola 6.
Bolo to zvlýštne stáť pred obrazmi Freuda, ktoré namaľoval Bacon. Myslel som na porteét, čo visel u mňa v skrini. Hľadal som pocit triumfu, ale ten sa nechcel dostaviť. Odriekaval som vety, malé mantry na sebapresvedčenie:
Mám ten obraz. Nik ho nebude u mňa hľadať. Hoci je to jeden z najhľadanejších obrazov sveta. Jedna z najkrajších malieb všetkých dôb. Patrí teraz mne. Nie novému milencovi mojej ženy, nie, mne, opustenému. Už nie som lúzer. Mal by som sa tešiť. Musím sa tešiť.
Účinok sa držal v norme.
Zrazu som objavil na hornej pere ľavej hlavy malé pierko.
Vzal som z púzdra svoje okuliare na čítanie, nasadil som si ich a šiel tak blízko k ľavej tabuli, že sa končeky mojich vlasov takmer dotýkali skla.
Nebolo to namaľované pierko, ale ozajstné. Drobné pierko z dlážky ateliéra, ktoré Bacon pomocou štetca alebo handričky pričaroval svojmu priateľovi na ešte mlčiace pery.
Pocit, ktorý ma opantal, som už poznal. Strácal som pôdu pod nohami. A predsa to bolo iné ako v art-historickom múzeu. Ešte nikdy ma tak nezalievalo vedomie, že som nažive. V tomto okamihu. Na to som nebol pripravený. Zatmelo sa mi pred očami a padol som.
Čosi sa dostalo medzi skutočnosť a jej podobizeň. Neviditeľný koridor, spojovacia chodba vo vzduchu.
Priechod do iného sveta sa otvoril, na okamih jedného žmurknutia.
Hviezdna brána, povedala by Isabel Valentin.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen