V jednom diskusnom fóre som objavila odkaz na dánsky film Oddelené svety, ktorý pojednáva o živote Svedkov Jehovových a o takmer nemožnosti odpútať sa od nich. Film som si pozrela a hoci nebol veľmi napínavý ani umelecky zaujímavo spracovaný, ako objasnenie spôsobu života jehovistov veľmi nápomocný. Vo filme sa stretávame s mladou 17ročnou hrdinkou, ktorá je plne presvedčená o správnosti svojej viery, napĺňa ju šťastím a nemá najmenší problém riadiť sa pravidlami svojej cirkvi, pretože na všetky otázky dostáva od svojich rodičov, od tzv. starších - vedúcich zboru, či od iných členov objasňujúce odpovede spočívajúce na písme Biblie. Už od mala ju naučili, že Bibliu treba podrobne študovať a dodržiavať všetky prikázania a návody k životu v nej spomenuté. Keďže nie je jednoduché odolávať pokušeniam, občas sa niekto dopustí priestupku, ktorý je ihneď inými svedkami nahlásený starším, ktorí sa s hriešnikom porozprávajú, dohovoria mu a navedú ho správnym smerom. A ak dotyčný uzná, že jeho konanie nebolo v súlade s Bibliou, ponúknu mu možnosť kajať sa. Svedkovia sa vrámci zboru navzájom dobre poznajú, navštevujú a pritom dohliadajú na počínanie si spoluveriacich. Nahlásenie priestupkov svojich známych či rodinných príslušníkov nechápu ako žalovanie, ale ako pomoc blížnemu vrátiť sa naspäť k Bohu. Je cieľom všetkých byť v očiach Jehovy jeho poslušným nasledovateľom. Pochybnosti člena o viere, či o výklade jednotlivých pasáží Biblie sa chápu ako zídenie zo správnej cesty a je nutné tomuto človeku pomôcť navrátiť sa k Bohu, ak to nejde inak, aj úplným vylúčením zo skupiny svedkov. Nakoľko svedkovia žijú v komunite, je to skutočne veľmi tvrdý trest, pretože znamená stratu vzájomnej súpatričnosti a podpory, dokonca môže znamenať aj izoláciu, nakoľko styky mimo komunity sa nie veľmi tolerujú, keďže so sebou prinášajú riziko oslabenia viery a zlákania zo strany vonkajšieho sveta plného hriechu.
Člen vylúčený z kruhu svojich spoluveriacich je nimi úplne odmietaný, pri náhodnom stretnutí nie je pozdravený a nesmie sa s ním ani nikto zo svedkov rozprávať. Tvária sa, že dotyčný neexistuje. Pre mnohých vylúčených členov je nemožné vysporiadať sa s tak radikálnou zmenou života a nemajú silu nájsť si svoje miesto v živote pomimo cirkvi a radšej sa vrátia do bezpečia komunity. Samozrejme sú srdečne vítaní.
Sára je na začiatku verná učeniu Jehovy a je rada, že patrí k vyvoleným a rada sa zapája do šírenia učenia medzi ľuďmi, roznáša Strážnu vežu i knihy. Dokonca dospeje k presvedčeniu, že sa chce stať kazateľkou, kvôli čomu chce zanechať školu. Napriek tomu, že v rodine dôjde ku hriechu a trpí odlúčením od najstrašieho brata, ktorý bol vylúčený od Svedkov Jehovových, je presvedčená o správnosti svojej viery a spôsobu života ich členov. Ako teenagerka je zvedavá na život jej vrstovníkov a vydobyje si povolenie ísť na diskotéku, ak bude dodržovať zásady slušného správania. Na diskotéke sa zoznámi s chlapcom, do ktorého sa zaľúbi, a ktorý jej lásku opätuje. Tým sa dostáva do konfliktu s cirkvou, pretože sa s ním potajomky stretáva a zo strany svedkov je okamžite upodozrievaná z fyzického kontaktu s ním. Intímne smú podľa svedkov dvaja ľudia žiť až po svadbe. Od starších dostáva radu vzdať sa ho, pretože stretávanie s ním ohrozuje jej spásu. Jehova ťa vidí, on vie presne čo robíš, jeho neoklameš! - takéto výčitky si musí Sára vypočuť od otca i starších zboru. Pod vplyvom svedomia pristúpi na rozchod. Jej chlapec Teis sa ale nechce vzdať Sáry bez boja, vníma Svedkov Jehovových ako sektu, ktorá má Sáru vo svojej moci, ale keďže Sára ešte nie je pripravená na vnímanie pravdy, rozhodne sa navštevovať stretnutia svedkov a nechať sa učiť z Biblie, aby sa jej priblížil a pochopil ju. Avšak po čase už nedokáže hrať túto hru a počúvať vysvetlenia, ktoré sa vzpierajú jeho rozumu a Sáre sa prizná, že nezdieľa jej vieru a nemieni naďalej chodiť do zboru. Tým sa opäť dostali do situácie, kedy ich stretnutia nie sú akceptované, ale Sárina láska k Teisovi je už medzičasom tak silná, že je kvôli nej ochotná vzopierať sa predpisom a klamať, len aby mohla byť s ním. Ich spolužitie je však odhalené a Sára vylúčená z cirkvi. Sára odlúčením od rodiny trpí a snaží sa o nadviazanie kontaktu, je však odmietaná. Keď potom jej kamarátka umrie na následky autonehody, pretože jej rodičia na radu starších odmietli povoliť transfúziu krvi, ktorá by ju zachránila, Sára sa definitívne rozhodne popretŕhať všetky putá, vzdať sa snahy vídavať svoju rodinu a začne žiť samostatný život. V jednej zo záverečných scén sa Sára pýta svojho otca, či ju má rád. Prečo ju odmieta, keď ju má rád. Otec jej na to odpovie: pretože Boha mám ešte radšej.
Film bol nakrútený podľa skutočnej udalosti.
Zhodou okolností som v časopise Spiegel naďabila na článok o Avive, žene, ktorá sa oslobodila spod vplyvu židovského náboženstva. Na rozdiel od Sáry - jehovistky, stala sa obeťou náboženstva až po svadbe, keďže dovtedy síce vyrastala s nábožensky silne založenou matkou, jej trápenie však nastalo až potom, ako bola vydatá za ultraortodoxného žida. Zrazu sa dostala do úplnej izolácie od vonkajšieho sveta, jej život bol ovládaný pravidlami judaizmu - žiaden kontakt k modernému životu, žiadne vlastné potreby, žiadne vzdelávanie, smela vykonávať len činnosti schválené manželom a cirkvou, mohla v podstate len viesť domácnosť, rodiť deti, modliť sa a byť manželovi k dispozícii podľa jeho želania. I tu sa akýkoľvek konflikt myslenia či kríza riešila tým, že rabíni jej radili ešte k väčšej pokore a dôkladnejšiemu, či oddanejšiemu modleniu, k ešte prísnejšiemu dodržiavaniu pravidiel ortodoxného života. Akonáhle sa táto žena dostala do kontaktu s vonkajším svetom, začala si klásť otázku o nevyhnutnosti ortodoxného spôsobu života a nakoniec ju to doviedlo až k opusteniu manžela a judaizmu. Cenou za únik a záchranu bolo, že musela opustiť aj svoje deti, pretože súd, pozostávajúci z rabínov rozhodol, že nesmie deti vídavať. Ako najväčší priestupok jej bolo prisúdené, že stratila vieru a tým má nevhodný vplyv na deti.
Napriek tomu, že v spomenutých prípadoch jednoznačne Aviva trpí pod silným patriarchistickým náboženstvom a Sára má napohľad práva zhodné s mužskými členmi, zdá sa mi, že paralely sú jednoznačné, a že v akejkoľvek cirkvi sú ženy automaticky predurčené na podriadené postavenie. Hoci sa jedná o odlišné viery a spôsoby obmedzovania slobody, faktom je, že obe ženy sú ovládané predsudkami a demagógiou naplneným učením. Len izolácia od okolia zabezpečuje, aby nedochádzalo ku spochybňovaniu tohto učenia a k búreniu sa proti nemu. Hoci si väščina z nás môže vydýchnuť, že sme sa nenarodili do žiadnej "sektárskej" cirkvi, ak sa nad vecou zamyslíme, bohužiaľ asi dospejeme k poznaniu, že ani toto nie je zárukou slobodného života podľa vlastných rozhodnutí. Na príklade Sáry či Avivy vidíme niekoľkonásobne zosilnenú nezmyselnosť ich náboženského presvedčenia, ktorú mali pred uvedomením si, že žiť sa dá aj inak. Pokým u nich nevznikli pochybnosti, ich viera sa im nezdala obmedzujúca, či iným spôsobom absurdná. Pokým nemali možnosť nazrieť na svoje spoločenstvo pohľadom zvonka. My si ale tú nezmyseľnosť bez problémov uvedomujeme a čudujeme sa, že oni to tak dlho nevideli. Ale ak sa zamyslíme nad svojim životom, pozrieme sa naň akoby z pohľadu osoby zvonka, asi sa budeme dosť čudovať, ako nezmyselne a absurdne sa správame my. Ako dodržiavame zákony, ktoré sme my neprijali a ani s nimi nemáme dôvod sa stotožňovať, ale sú tu a ktosi nám povedal, že sa podľa nich máme riadiť, lebo tak je to napísané a niekto to tak chce, nejaký Boh, nech už má akékoľvek meno, trebárs nech ho nazveme aj štát. Ako si môžme byť istí, že naše správanie a dodržiavanie etických noriem nie je rovnako postavené na hlavu? Ak totiž akceptujeme pre seba pravidlá, je jedno akého druhu, stávame sa automaticky príslušníkmi spoločenstva ľudí, vyznávajúcich rovnaké zásady. A teda je nemiestne pohoršovať sa nad rôznymi formami obmedzovania iných, rovnako ako akceptujeme náš život s jeho obmedzeniami, musíme akceptovať aj predpisy a pravidlá iných spoločenstiev. Ak chceme poukazovať na vymývanie mozgov, musíme si byť najprv istí, že nám sa to nedeje.
A to je práve tá otázka, na ktorú by som rada našla nejakú plauzibilnú odpoveď. Na prvý pohľad sa cítim v bezpečí pred akýmkoľvek pokusom "vyvolených" zvonka obrať ma o moju osobnú slobodu, mám pocit, že mňa sa sektárstvo netýka, že neexistuje možnosť, ako ma presvedčiť, že dobrým človekom budem, len ak sa myšlienkovo s nimi stotožním. Ale ak v Nemecku patrí náboženstvo k povinne voliteľným predmetom, a tí čo sa hodín náboženstva nezúčastňujú sú automaticky pokladaní za neetických, ak v nedeľu musia zostať v Nemecku obchody zatvorené, lebo siedmy deň je určený na oddych a svätenie, ak je povinné dennodenne chodiť do školy, bez možnosti vzdelávať sa doma a do školy chodiť len na preskúšanie, tak kde potom je tá sloboda, kde je odlišnosť od sekty, ktorá núti členov zúčasťňovať sa spoločného "vzdelávania sa" a "modlenia sa"? Zase raz si niekto nárokuje vedieť lepšie ako ja sama, čo je pre mňa najlepšie. Chce ma ochrániť, tak ako vo filme svedkovia chceli ochrániť Sáru. Neponechať slobodu myslenia, radšej presne nalinkovať o čom sa smie premýšľať.
Ak to natiahnem do absurdnosti, myslím, že sloboda myslenia nastane až vtedy, ak budeme žiť vo svete natoľko tolerantnom, že by v ňom nebol žiaden problém, aj keby niekto zaviedol, že v jeho spoločenstve, trebárs aj jednočlennom,
- sa vždy 12-teho v mesiaci nesmie spať,
- že v deň splnu sa musia nechať oči zatvorené
- a vždy keď prší treba pobozkať každého, koho stretneme, aby sme pomáhali vlahe rozptýliť sa do celého sveta,
- že po jedle si treba zaželať dobré vylúčenie zvyškov
- a deťom nedávať mená ale ich číslovať
- a každé 5te obliekať len do žltého,
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen