TABU - Ferdinand von Schirach

Po dlhšom čase som naďabila na nie veľmi hrubú knižku od Ferdinanda von Schiracha s názvom Tabu. Je pravda, že podľa titulu som si predstavovala trochu iný obsah, nakoniec ale o ten obsah ani nešlo. To čo nevyhnutne zaujme je práve poetický štýl autora a téma, ktorú nám predostiera:

Pravda a skutočnosť sú dve odlišné veci !

Hlavný hrdina Sebastian von Eschburg ešte ako dieťa príde po samovražde otca o jedinú oporu vo svojom živote. "Potkýňa sa" až pokým neobjaví umenie, pomocou ktorého sa snaží zachrániť. Stane sa z neho renomovaný fotograf, ktorý však žije osamelo, ako osobnosť nepochopený okolím, s príležitostným sexom a neustálym hľadaním krásy, pravdy a skutočnosti.

V polovici románu príde k vražde mladej ženy, pričom Sebastian je hlavný podozrivý, a vtedy nastupuje na scénu starý obhajca Konrad Biegler, podobne ako jeho klient snažiaci sa pochopiť svoju existenciu a svet v ktorom sa táto odohráva. Podarí sa mu pomôcť Sebastianovi a tým vlastne aj samému sebe?

Ale ako som už vyššie spomenula, myslím, že pri tomto druhu románov nejde o samotný dej, ten je len kulisou. Ja sama som dokonca bola až natoľko ponorená do zvláštneho Sebastianovho sveta, ktorý mimochodom zďaleka taký výnimočne jedinečný vo svojej inakosti asi nie je, že ma zvrat deja v podobe vraždy trochu iritoval. Neskôr sa ukázalo, že to bol spôsob ako sa dal deklarovať všeobecný nepokoj v  ľudskej duši, ktorý bazíruje na pochybnosti, či je náš život vôbec reálny.

Citát:
Potom zbadal Sofiu, bežala k nemu, jej tvár sa mu rozplývala.
"Čo je s tebou?" pýtala sa bez dychu. "Všade som ťa hľadala. Si úplne bledý."
"Ja...ja som sa celý čas mýlil." povedal ticho.
"Nerozumiem ani slovo", povedala Sofia. "Je to kvôli tej mladej žene, s ktorou si bol na balkóne?"
"Jej koža, dotkol som sa jej kože. Myslel som na to, že moja hlava je otvorená, môj mozog bol oranžovočervený a slaný." Triasol sa.
"Sebastian, "povedala, "prosím ťa upokoj sa. Poď, ideme."
On zostal naďalej stáť. " Tieto tváre a telá...to je len stred..." povedal.
"Čože?"
"Tá najkrajšia tvár je tá najpriemernejšia. Nič viac. Krása je len symetria. Je to smiešne. Ja som smiešny."
"Ale ty nie si smiešny, ty..." povedala.
Eschburg ju prerušil : "..keď som bol malý chlapec, bol som s otcom na poľovačke. Zastrelil srnca. Stál na čistinke, pokojný a krásny, celkom sám pre seba. Otec rozrezal tomu mŕtvemu zvieraťu brucho, cez srsť, kožu a tenkú vrstvu tuku. Počul som ten zvuk. Zvuk, ktorým sa otváralo telo. A videl som krv, všetku tú krv, Sofia."
Chcela mu odhrnúť vlasy z tváre, odsotil jej ruku preč.
"V ten večer sa môj otec zabil vo svojej pracovni." povedal.
Jeho tvár bola strhaná. Chytil ju za plecia a triasol ju. "Nechápeš? Mýlil som sa. Všetko bolo nesprávne. Krása nie je pravda.
"Ubližuješ mi, prestaň" povedala Sofia. Vyslobodila sa.
"Pravda je škaredá, páchne po krvi a fekáliách. Je rozrezané telo, odstrelená hlava môjho otca", povedal Eschburg.
"Mám z teba strach, Sebastian," povedala Sofia.
 


Na záver nám autor ponúka zmierenie:

Eschburg vošiel do vody poza most. Voda bola studená a tvrdo tlačila proti jeho gumákom. Mal so sebou prútenú tašku a starú udicu, ale nesústreďoval sa na lovenie rýb. Občas ostal stáť uprostred rieky aby vyfajčil cigaretu. Vytiahol z vrecka púzdro s nefritom a prešiel prstami po japonských znakoch na vnútornej strane. Myslel na Sofiu a myslel na ich syna. Čoskoro vezme chlapca na rybolov. Naučí ho ako sa nahadzuje udica a kde sú tienisté miesta, na ktorých sa počas horúcich dní zdržujú pstruhy a ako sa pripravujú na ohni nabodnuté na paličke. Nevedel, či veci urobil správne a či vôbec niečo také, ako správne, existuje. 
Každé ráno vstaneme, pomyslel si, žijeme svoj život, všetky tie drobnosti, práca, nádej, sex.Veríme, že to čo robíme je dôležité, a že niečo znamenáme. Veríme, že žijeme v istote, že láska je istota, spoločnosť a miesta, na ktorých žijeme. Veríme tomu, lebo inak to nejde. Ale občas sa zastavíme,v čase vznikne trhlina a v tom okamihu to pochopíme. Vidíme len náš obraz v zrkadle.
Potom sa nám postupne vybavujú veci, ako smiech cudzej ženy na schodisku, popoludnia po daždi, vôňa mokrého plátna a kosatca a tmavozeleného machu na kameňoch. A my ideme ďalej, tak ako doteraz a ako to bude aj naďalej.

Letné polia sa niesli bledo až po breh. Eschburg šiel dole s prúdom. Nahodil udicu ďaleko dopredu. Na kratučký okamih ležal plaváčik na hladine, ligotal sa na slnku zeleno a červeno a modro. Potom ho prúd strhol so sebou.

Na prebale knihy je napísané:
Schirach napísal knihu života, lakonicky, poeticky, prenikajúc do srdca.