Nie je známka ako známka

- nie je žiak ako žiak a nie je rodič ako rodič.

Po sviatkoch pokoja a pohody nastal čas vzrušenia. Prišiel čas polročných vysvedčení. Kedysi som školské známky pokladala za nesmierne dôležité. Dovolím si tvrdiť, že nič dôležitejšie som si istý čas nevedela predstaviť. Myslím, že to bolo dôsledkom kultúry, v ktorej som žila. Ešte aj dnes badám, že na Slovensku sa veľmi veľa ľudí identifikuje práve cez študijné výsledky svoje či svojich detí.

Ja som poslednú dekádu prežila v Nemecku a potom, čo moje deti začali chodiť do školy, som zrazu začala zisťovať, že som jedna z mála v mojom okolí, ktorá pri známke horšej ako 2 padá do mdlôb. Treba podotknúť, že v Nemecku je stupnica od 1 do 6, takže tunajšia 3 je na úrovni slabšej dvojky na Slovensku. Nie že by sa neriešilo medzi rodičmi, čo sa v škole prihodilo a nekritizovali sa "prehnané" požiadavky učiteľov na ich deti, to áno, len pri známkach sa hranice prípustného posunuli ku číslu 4. Viacmenej sú nemeckí rodičia presvedčení, že aj keď má syn či dcéra z nejakého predmetu 5ku, niet čo dieťaťu vyčítať, pretože buď je to chyba učiteľa, ktorý nedokáža učivo vysvetliť, alebo jednoducho dieťa na daný predmet nemá nadanie, a teda mu niet čo vyčítať. Že aj nenadané dieťa je schopné si sadnúť na zadok a učiť sa, nejako opomínajú. To radšej
zaplatia predražené doučovanie a čuduj sa svete, to pomáha, keďže juniorovi sa vytrvalo nalieva učivo do hlavy lievikom dovtedy, kým sa známka o jeden stupeň vylepší. Nikto si neuvedomuje, že to čo pomohlo, je práve donútenie žiaka, aby sa vôbec danou témou zaoberal. A rodičia, blázniví, aby mohli drahé doučovanie financovať, sa náhlia do roboty, ktorá ich nebaví a stresuje, ale aj prináša peniaze, potrebné na vyplatenie doučovateľa.
Ja osobne som zistila, že pre našu rodinu je výhodnejšie, keď si občas dám tú námahu a spýtam sa námatkovo detí, čo berú v danom predmete na vyučovaní a keď potom na tú tému položím otázku, ktorej odpoveď sa pre syna pohybuje v inej galaxii a teda preňho nedosiahnuteľne ďaleko, už aj šmýka do jedálne s perom a pepierom a musí si vypočuť výklad učiva k tej téme a lámať hlavu nad mojimi zákernými otázkami. Ani vo sne by ma nenapadlo, že učivo v ktoromkoľvek ročníku po maturitu by som nemohla byť schopná naštudovať si za pár minút ja alebo manžel (toho nasadzujem keď mne sa tááák veľmi nechce a musím bezpodmienečne robiť niečo iné, čo nepočká) a potom ho prijateľným spôsobom dieťaťu vysvetliť.
Napriek tomu ale, že tvrdím, že päťky nikto mať nemusí, môj nový pohľad na vec je taký, že ani tie jednotky nikto mať nemusí, ak teda nechce on sám. Mojou i manželovou najnovšou snahou je preto, vysvetliť deťom, že chcieť niečo vedieť, nie je od veci.  Ale deti sú tvrdé oriešky:-)

Môj syn je podľa nedávneho testu z pedagogicko-psychologickej poradne mimoriadne nadaný a hoci má vo svojom pubertálnom veku všetko na háku, ak naňho niekto vybalí nejakú tému z prírodných vied, nemôže si pomôcť, zaujme ho to a chce sa dozvedieť viac. Mne rozveseľuje moje dni pikoškami typu: "Mami, hast du gewusst, dass deine Mudda hoch eins durch deine Mudda gleich deine Mudda Wurzel von deine Mudda?". Pre tých čo nie sú v obraze drobné vysvetlenie. Nemecký puberťák má obľúbenú repliku, ktorou dáva najavo svoj nezáujem a coolness: DEINE MUDDA - čo je niečo ako hanlivé označenie starostlivej a nervujúcej matky. Takže ak sa ustarostená mama niečo spýta alebo sa nedajbože dostane do stavu, že stratí nervy a začne vypúšťať zúfalé vety typu: "To si kde videl mať v izbe takýto bordel!!! Kto ti povedal, že sa to tak robí? Čo čakáš, že kto to bude upratovať?" odpoveďou je "deine Mudda".
A tento môj syn sa nesnaží mať jednotky, lebo by bol za exota a vytŕčal z radu. Ale nevie si pomôcť, on proste všetko učivo veľmi rýchlo pochopí a vie. Tak aspoň sa snaží byť frech - teda dávať pohotové a z pohľadu jeho rovesníkov vtipné repliky. Pre učiteľa, ktorý vie, že pubertou si musí prejsť každý, a ktorý sám zaujal stanovisko, že nad rámec preberanej látky má všetko na háku, žiaden problém. Našťastie či nanešťastie majú na škole aj "pedagogicky podkutých" učiteľov, ktorí mu pomáhajú zaradiť sa do šedého davu priemerných. Napríklad taký chemikár má na to svojské metódy. Z ústnych odpovedí dal synovi jednotku, z písomky jedna až dva a na vysvedčení tróni 2-. (Polročné vysvedčenie je doterajší priemer známok v danom predmete, druhý polrok známky pribúdajú a na konci roka bude na vysvedčení priemerná známka za celý školský rok.) Čo to má byť, pýtam sa. A vysvetlenie bolo takéto. Vraj sa syn nevhodne správa a teda za správanie na hodine dostal 5ku, čo keď sa dá do priemeru so známkami z odborných vedomostí, vyjde nám už spomínaná 2-.
Čo sa chápe pod nevhodným správaním sa, sa dozviem už zajtra na Konzultácii s učiteľom. Predpokladám ale, že sa tým myslí kladenie otázok nad rámec učiva, a určite aj očividná nechuť byť na nudnej hodine a to patrične demonštrovaná.

Nie nevadí mi, ak má dieťa horšiu známku ako jednotku. Vadí mi, ak známka neodráža vedomosti a schopnosti daného človeka. Nenaučil si sa slovíčka na francúzštinu? Nečuduj sa ak máš zlú známku! Sedíš ticho na hodine a počúvaš čo hovorím, ale aj tak nemáš ani potuchy, čo je exotermická reakcia? Je mi ľúto, ale dvojku na vysvedčení len za slušné správanie odomňa nedostaneš! Teda ak nie som zrovna vyššie spomínaný učiteľ chémie.
Pretože o čom tie známky na vysvečeniach vypovedajú či majú vypovedať? O tom, či je dané dieťa obrazom škatuľkového, na obraz systému prerobeného žiaka, ktorý slušne odpovedá, keď sa druhí pýtajú, alebo o jeho vedomostiach z daného predmetu?! Tu zjavne to prvé, hoci paradoxne kritériom prijatia na vysokú školu v Nemecku nie je výsledok prijímacej skúšky, ale práve tie známky na vysvedčení. A potom sa čudujú, že študenti univerzít sú pomaly negramotní. Ako je to na Slovensku? Napíšte mi to do komentárov:-)

Zdá sa, že stav na školách, znepokojuje okrem mňa aj iných. S akciou, ktorú práve volá do života Krkavec, a ktorá je určená na záchranu školy ako takej, sa môžem len stotožniť. Najmä ak uvážim, že rodičom, slovenským i nemeckým, je zákonom daná povinnosť deti do školy posielať, mali by mať rodičia aj možnosť určovať, ako má škola v konečnom dôsledku vyzerať. Deti sa učia pre život, a to čo sa dnes v škole naučili, im žiť ozajstný život neumožní, ale znemožní.