Hlavným argumentom pri trestných zákonoch je, že majú pomáhať nastoliť poriadok, aby tí, čo robia druhým zle tak nerobili, ak už nie kvôli vlastným morálnym zásadám, tak aspoň zo strachu, že budú potrestaní. Ale že je možné poslať človeka za mreže už aj preto, lebo mal strach niečo povedať, ma donútilo zamyslieť sa.
V TV dávali reportáž o jednej žene, ktorá ako mladé 20 ročné dievča cestovala do Paríža na výlet. Tu sa zoznámila s chlapcom a strávila s ním jednu noc. Potom sa vrátila domov do Švédska a viac o ňom nepočula. Po čase ale začala mať zdravotné problémy a naveľa sa zistilo, že je HIV pozitívna. Bol to samozrejme pre ňu šok, rovnako aj pre celú rodinu. Podstúpila liečbu a podarilo sa jej konsequentným užívaním liekov dosiahnuť, že hladina HIV už z krvi nebola merateľná. Čo samozrejme neznamená, že bola vyliečená, to sa nedá, ale riziko, že niekoho nakazí, alebo že v dohľadnej dobe umrie sa znížilo na minimum.
Opäť začala voľnejšie dýchať, pracovala a normálne žila. Zoznámila sa s mužom, za ktorého sa vydala a mali spolu dve deti. Boli spolu spokojní až do chvíle, keď sa kvôli čomusi dostala do nemocnice a vyšlo najavo, že je HIV pozitívna. Ona to totiž mužovi zo strachu, že by ju takú nechcel, nepovedala. Muž aj deti sa, potom čo celá záležitosť praskla, dali testovať a sú chvalabohu zdraví. Ale.
Muž sa cítil podvedený a zažaloval ju za pokus o oblíženie na zdraví. A požiadal, aby sa nesmela stretávať s deťmi, lebo je nebezpečná. Súd ženu odsúdil na 30 mesiacov väzenia.
Moja prvá reakcia bola, že si to zaslúžila! Veď ohrozila mužove zdravie. Vedela, že HIV je nákazlivé.
Problém je, že ona nikdy nemala v úmysle jeho zdravie ohroziť. Nikdy s ním nespala s tým, že teraz ti dávam vírus. Chcela len normálne žiť a pravdepodobne vedela, že muž má na daný problém jednoznačný názor a nikdy by ju s vedomím, že je chorá, nechcel. A keďže mala strach ho stratiť, čo samozrejme bolo z jej strany sebecké, ale pochopiteľné, radšej mlčala a dúfala, že to nevyjde najavo. Je sebectvo a strach dôvodom na odsúdenie? Čo by sa stalo, keby mu povedzme tesne pred svadbou povedala o HIV, nebol by nešťastný, netrápil by sa? Nenarušil by stres jeho zdravie? A ak si ju chcel brať, tak ju asi miloval, chcel s ňou žiť v dobrom aj v zlom. Či to sú len reči? Nebola jeho kategoricky odmietavá reakcia len dôsledkom toho, že ich manželstvo už po 15 rokoch nebolo preňho také cenné? A prečo sa jej vlastne pred svadbou nespýtal, s kým bola pred ním a či sa chránila. Nakoniec to preňho vtedy, zdá sa, nebolo až tak dôležité. Vzal si ju s vedomím, že o nej isté veci nevie. Bolo to jeho rozhodnutie, nepýtať sa. Rovnako ako sa po dozvedení sa o HIV rozhodol, že nesúhlasí s prístupom svojej ženy, ktorá sa rozhodla o takýchto záležitostiach mlčať, a nechce s takou osobou viac žiť. Ale tu to malo skončiť. Nebolo čo riešiť pred súdom. Boli to ich slobodné rozhodnutia.
Ďaľším aspektom na tomto prípade je skutočnosť, že jej rodina o chorobe vedela. Tí to tomu manželovi tiež nepovedali. Nemali by odsúdiť aj ich? Veď ak to budeme posudzovať z pohľadu súdu, svojim mlčaním ohrozili mužove zdravie. Kde sú hranice toho, kto je ešte súditeľný a kto už nie?
Neobhajujem tu skutočnosť, že sa o takej závažnej veci zo všetkých strán mlčalo, ale to, že niekto sa správa z pohľadu spoločnosti nemorálne, nemôže byť dôvodom na odňatie slobody. Pretože ako chceme určiť čo je morálne? Kto o tom rozhoduje? Nemalo by byť slobodné rozhodovanie sa o vlastných činoch výsadou každého človeka? Slobodne sa rozhodnúť bez strachu, že nás bude niekto za to súdiť? Slobodne sa rozhodnúť povedať názor, ale aj slobodne mlčať. Bez ohľadu na to, čo si o tom myslia iní.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen