Mám doma škôlkárku. Nadovšetko miluje hrať sa na vílu. Úplne všetko, čo len vzdialene pripomína čarovný prútik ako taký aj využíva. Keď sa naposledy hrala na vílu, obliekla si aj svoj vílí kostým, sukničku a krídelká, a tancovala na koberci ako na lúke s prútikom v ruke.
Neviem aké myšlienky sa jej preháňali hlavou, ale po chvíli mi vraví: "Mama, keď zajtra pôjdem do škôlky, tak si oblečiem také veci, ako nosia obyčajní ľudia, aby v škôlke nevedeli, že som víla. Budem sa tváriť, že som normálny človek."
Veľmi ma to dojalo a vyčarovalo mi to úsmev na tvári. Mám doma ozajstnú vílu, zamaskovanú za obyčajného človeka!
Keď som o tom neskôr rozprávala svojmu mužovi, ten len podotkol: "Dúfam, že sa jej podarí veriť tomu, že je víla, ešte veľmi dlho. V ideálnom prípade jej to vydrží celý život."
Píšem o tom preto, lebo my dospelí sme sa bohužiaľ veľmi skoro naučili pretvarovať sa. Tvárime sa, že sme takí, akých si myslíme, že nás iní chcú mať. Nasadzujeme si masku, či už zodpovedných ľudí, alebo úspešných managerov a obetavých matiek, a pritom zabúdame byť sami sebou. Potláčame vlastné pocity, alebo ešte horšie, vôbec sa nesnažíme zistiť, akí naozaj sme. Ponúkame svetu masku. Aby sme sa páčili. A učíme to často aj naše deti, a to veľmi zavčasu.
A pritom je to také jednoduché.
Ak cítime, že sme víla, môžme ňou kľudne byť.
Alebo hocikým iným. Hlavne sami sebou.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen