Na nátlak okolia Ari privolí k ďaľšiemu stretnutiu s jednou mladou študentkou a skutočne sú zo začiatku spolu vo všetkých oblastiach šťastní. Ari ale nedokáže pochopiť, prečo by nemal mať sexuálny kontakt aj s inými ženami, s čím má ale jeho priateľka dosť veľký problém. Keďže ho ale miluje, ako sama tvrdí, je ochotná mu odpustiť a dúfa, že Ari sa zmení. Chce aby sa ich partnerstvo vyvinulo presne podľa zaužívanej schémy -spoločné bývanie, manželstvo, deti.
Obaja sú spriatelení s ďaľšími dvoma mladými pármi a trávia spolu veľa času. Ich obľúbenou hrou je hra na "Nikdy v živote som nerobil..."
Jeden povie, čo ešte nikdy nerobil, napr. nejedol špenát, alebo nepovedal nadávku atď. Ak to všetci ostatní v skupine už niekedy robili, dostane dotyčný bod. Toto je mimochodom veľmi vtipná zábavka a určite si ju rada niekedy vyskúšam. Človek sa totiž týmto spôsobom dozvie mnoho zaujímavého o svojich priateľoch či partnerovi. Tak ako sa to pritrafilo aj Ariho priateľke, ktorá pri hre zistila, že Ari nikdy nemiloval, teda nemiluje ani ju.
Nebudem prezrádzať, čo všetko sa vo filme stane, ani ako sa nakoniec zložité vzťahy hrdinov rozuzlia. Film si treba jednoznačne pozrieť a vytvoriť si vlastný názor.
To kvôli čomu tento film spomínam a o ňom píšem, je môj úžas, ktorý som pri filme zažila. Uvedomila som si, že premýšľam a cítim rovnako ako Ariho priateľka a som viacmenej presvedčená, že tak rozmýšľajú všetky ženy. Určite tie, ktoré poznám osobne, takto tikajú. A všetky tie, ktoré vyrástli a boli vychované v klasickej spoločnosti, v ktorej sa dievčatkám už od mala vštepuje obraz cudnosti a lásky k jednému mužovi po celý život.
Už v detstve dostávajú naše dcéry podobne ako my kedysi, otázku, koho si chcú vziať za muža, a smejeme sa nad ich naivnou odpoveďou, keď zahlásia, že tatina. Akosi podvedome túžime po bezpečnosti partnerského života, o istote, že ten druhý tu bude navždy len pre nás a chceme si túto istotu získať vstupom do manželstva. Asi by som sa nad tým ani ja nezamýšľala, keby mi jeden mne dosť blízky človek takúto tému nebol nadhodil. Diskutovali sme o tom, čo to vlastne láska je, čo to znamená niekoho milovať.
Milovať je jednoznačne úžasný pocit. Bohužiaľ sme si ale osvojili myslenie, že chceme, aby naše milovanie bolo opätované, inak máme pocit, že to milovanie nie je dostačujúco uspokojujúce. Milujeme šťastne len vtedy, ak je naša láska opätovaná. A keď nie je opätovaná, tak sa trápime.
Alebo je to tak, že láska je cit, ktorý, keďže ho pociťujeme my, napĺňa nás? A to nezávisle na tom, či aj ten koho milujeme miluje nás? Ak áno, je to super, ak nie, aj tak by to malo byť super, pretože nás náš cit, naša láska k druhému človeku, napĺňa. A nech je to akokoľvek skrušujúce, ťažko niekoho donútime, aby nás miloval.Takže ak sme s niekým spolu, asi by sme sa mali tešiť, že ten druhý s nami chce byť, mali by sme si užívať nádherný pocit bytia s tým, koho milujeme a nepátrať po tom, či je naša láska opätovaná.
A milovať môže aj znamenať, že chceme, aby ten koho milujeme bol šťastný. Ak ale ju či jeho robí šťastným stretávanie sa či sex s inými (ako to bolo vo filme u Ariho), asi by sme to partnerovi nemali zazlievať, skôr sa tešiť, že je šťastný. Nemôžeme za našu lásku požadovať ako protihodnotu právo vlastniť partnera.
A tu je jadro problému. Logicky mi to celé dáva zmysel, dať v milovaní sebe i druhým slobodu. Ale čosi sa vo mne aj tak búri voči takémuto prístupu. A teraz neviem, či je zaužívaný prístup k láske vo mne tak hlboko zakorenený, že k problematike pristupujem s predsudkami, alebo je predsa len na tej teórii voľného vzťahu niečo nesprávne?
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen