V decembri som napísala:
A zase idú vianoce.
Obchody sú preplnené Mikulášmi a vianočnými sladkosťami.
V škôlke do detí tlačia múdrosti o radostnej udalosti, haleluja.
Rodičia si lámu hlavu nad vhodnými darčekmi.
A môj manžel vymyslel, že tento rok vianoce zrušíme.
Vraj budeme sláviť Deň slnovratu.
Som za, prečo nie. Slnovrat je udalosť, ktorá na sto percent existuje a dá sa dieťatu vysvetliť podstatne jednoduchšie ako nepoškvrnené počatie.
Predostreli sme teda deťom naše úmysly a čuduj sa svete, nemali s tým problém. Pod jednou podmienkou! Ak aj tak dostanú darčeky! No aspoň, že sú úprimní.
A ako to dopadlo? V roku 2013 sme slávili naše prvé nevianoce.
Večer, v deň zimného slnovratu, sme vyšli do záhrady, okolo terasy pozapichovali do zeme fakle a zapálili ich. V úplnej tme, len za svetla horiacich faklí, v mrazivom vetre a tichu, prečítal tatino legendu o ľuďoch, ktorí kedysi žili na tejto zemi, boli časťou širokého sveta, ktorý tu bol pre nich a oni preňho. O ľuďoch, ktorí sa tak ako my stretli v zázračnej noci a volali slnko k návratu. O ľuďoch, ktorí boli pospájaní putom silnejším ako je to rodinné, putom prírodných ľudí. Všetci tu boli pre všetkých.
Ako sme tam stáli v tej tme hlbokej noci, uvedomili sme si, že svetlo je našou nádejou a naším ochrancom, a pocítili sme v srdci túžbu po spojení s ním.
Potom sme fakle sfúkli a vietor sa nám zdal mrazivejší ako predtým a tma tmavšia ako kedykoľvek dovtedy. Rýchlo sme utekali dnu, do tepla a bezpečia. Tam deti dostali po jednom darčeku a my rodičia sme si vychutnávali to šťastie a radosť, ktorá sa im zrkadlila v tvári.
Zakúrili sme v krbe a čakali sme spoločne na znovuzrodenie slnečného boha.
Keine Kommentare:
Kommentar veröffentlichen